Trikrát denne mi zabzučí telefón správou, ktorá vyzerá takto:
Desať emailov za ten deň. Jeden si zaslúžil moju pozornosť: proforma faktúra za doménu, ktorá o mesiac expiruje. Zvyšok je päť notifikácií z GitHubu o chybách v projekte, ktorý si robím sám, upozornenie z Garminu, že niekto začal aktivitu, newsletter z potravín, promo z rozvozu jedla a zľava na Steame - každé stlačené do jednej vety, v mojom jazyku, nech bol originál český, anglický alebo nemecký.
Väčšinu dní už schránku neotváram preto, aby som zistil, či niečo prišlo. Otváral som ju, každý deň, dva mesiace toto leto - a dôvod je zaujímavejšia polovica tohto príbehu.
Ako to bolo predtým
Notifikácie som mal zapnuté a chodil som sa pozerať. Zabzučanie, pohľad, späť do práce. V súčte to nebolo veľa času - niekde medzi pätnástimi a tridsiatimi minútami denne - ale ten náklad mal zlý tvar. Nebol to blok, okolo ktorého sa dá plánovať. Bol to prúd malých prerušení, každé pristálo v momente, ktorý som si nevybral.
A takmer nič z toho si to prerušenie nezaslúžilo. Vytiahol som si z databázy päť mesiacov vlastnej pošty a spočítal to: necelé dvetisíc správ od 294 odosielateľov. Desať a pol percenta z toho napísal človek. Štvrtina celku bol marketing; väčšina zvyšku bol jeden stroj, ktorý druhému stroju oznamuje, že sa niečo stalo.
Deväť z desiatich prerušení teda vygeneroval stroj a prerušovaný som bol ja.
Čo za mňa systém rozhoduje
Každú správu, ktorá pristane, prečíta jazykový model skôr než ja a odpovie na pevnú sadu otázok: aké je to súrne, o aký typ veci ide, čo sa v tom píše v jednej vete, je tam termín, je tam suma, treba odo mňa niečo spraviť.
Všetko ostatné je dôsledok tej prvej odpovede.
Súrne ide rovno cez. Bezpečnostné upozornenie alebo niečo s termínom do štyridsiatich ôsmich hodín príde ako vlastná správa, okamžite.
Všetko ostatné počká. Trikrát denne - o siedmej ráno, o jednej a o ôsmej večer - systém vezme, čo sa nazbieralo, a pošle jednu správu so všetkým, zoskupené podľa priority, jeden riadok na email.
To je celé rozhranie. Dva kanály: preruš ma, alebo počkaj na dávku. Rozhodnutie o tom, ktorý z nich platí, je jediná vec, ktorú som delegoval, a je to jediná vec, na ktorej záleží.
Ako to vie
Mechanika je nezaujímavá a to je celý point. Proton Mail Bridge vystavuje moju schránku cez IMAP. Workflow sleduje neprečítané správy, každú prevedie na čistý text, pošle ju modelu s pevnou schémou na vyplnenie, odpoveď zapíše do Postgresu, správu zaradí a súhrn odovzdá WhatsAppu. Všetko beží v Dockeri na stroji, ktorý u rodičov bežal aj tak.
Jedna časť stojí za popis, lebo väčšina textov o tomto nápade ju preskočí.
Model nevidí každý email nastudeno. Predtým, než správa odíde, workflow vyhľadá odosielateľa v Postgrese a predradí, čo o ňom už vie: koľkokrát táto adresa písala, čím tie správy zvyčajne boli, kde zvyčajne skončili a aká bola priemerná suma, keď šlo o peniaze. Správa z rozvozu potravín prichádza s poznámkou, že tento odosielateľ je videný sedemkrát, vždy ako potvrdenie objednávky, vždy informatívne, priemerná hodnota okolo deväťsto korún.
Ten kontext spraví pre presnosť viac než akákoľvek formulácia, ktorú som v prompte skúšal. A zlepšuje sa sám: každá klasifikácia aktualizuje profil odosielateľa, takže stá správa z adresy sa posudzuje proti deväťdesiatim deviatim predošlým.
Čo som tým naozaj získal
Tu je časť, kde článok ako tento zvyčajne vyrobí historku o faktúre, ktorá by ostala nezaplatená.
Nemám ju. Za celý čas, čo to beží, systém nezachytil ani jednu vec, ktorá by mi inak ušla. Žiadny zachránený termín, žiadna odvrátená katastrofa. Ak si prišiel za týmto, toto je zlý systém na čítanie.
Zmenilo sa niečo nudnejšie a pre mňa cennejšie: prestal som otvárať schránku, aby som zistil, či niečo prišlo. Otváram ju teraz vtedy, keď mi digest povie, že je čo riešiť. Schránka prestala byť frontou, ktorú treba kontrolovať, a stala sa skladom, do ktorého chodím zámerne.
Tých pätnásť až tridsať minút je reálnych, ale nie sú tá výhra. Výhra je, že email už nerozhoduje o tom, kedy sa minie moja pozornosť. Tri známe momenty denne, plus naozaj súrna správa, ktorá si právo prerušiť ma zaslúžila.
Čo to stojí
Nič, v tom zmysle, na ktorom záleží. Server bežal aj tak z iných dôvodov. Klasifikácia beží na free tieri a zmestí sa doňho; za ním je zapojený platený model ako posledná záchrana a v bežnej prevádzke sa nepoužije. Prvá verzia išla naživo v apríli 2026.
Skutočný náklad nie je faktúra. Je to, že toto je moja infraštruktúra a funguje preto, že ju udržiavam. Keď poskytovateľ vyradí model, keď sa kontajner vráti na inej sieti, keď knižnica zmení default - pipeline sa rozbije a nikto iný to nespraví. To je tá cena a platí sa pozornosťou, čo je presne to, čo mala tá vec šetriť.
Dva mesiace, keď bol mŕtvy
Devätnásteho júna klasifikoval posledný email. Zistil som to dvadsiateho prvého augusta.
Zastavila to neprečítaná pošta. Trigger si pri každom pripojení vypýta zo servera neprečítané správy a v tom tvare, v akom bol nakonfigurovaný, stiahne telá všetkých naraz. Niekde za štyristo správami IMAP knižnica pod tým vyhodila TypeError: list[i].toLowerCase is not a function a trigger sa nikdy nedostal do stavu, kde čaká na novú poštu. Pripájal sa každých desať minút a zakaždým narazil do tej istej steny, počnúc úplne prvým pripojením.
Ten cyklus sa kŕmi sám. Rozbije sa, takže sa pošta hromadí, takže je dávka väčšia, takže sa rozbíja ďalej. V auguste mal backlog 457 správ a neexistovala veľkosť, pri ktorej by sa z toho dostal sám.
Zvonku nebolo nič z toho vidieť. Workflow bol označený ako aktívny. Mail bridge odpovedal na IMAP. Môj vlastný healthcheck hlásil 47 zo 47 služieb v poriadku. Každý ukazovateľ, ktorý som mal, meral, či je mašinéria prítomná, a ani jeden nemeral, či bol tento týždeň klasifikovaný čo i len jeden email.
A tu je časť, ktorá sa mi páči najmenej. Dva mesiace som si to nevšimol preto, že som sa potichu vrátil k starému zvyku. Pošta prišla, otvoril som schránku, vybavil ju, presne ako pred aprílom - a každá správa, ktorú som prečítal ručne, bola ďalšia správa v backlogu, ktorý tú vec držal rozbitú. Nástroj ten zvyk odstránil namiesto toho, aby ho nahradil, takže keď prestal fungovať, zvyk sa vrátil a dieru zakryl.
Oprava zabrala jedno zúžené vyhľadávacie okno. Tridsaťtri emailov prešlo za štyri minúty, prvé od júna.
Čo nerobí
Denne ma na tom nič neirituje, čo je podozrivá veta na napísanie, takže tu je to, o čom viem, že to nerieši.
Marketing triedi, nezastaví ho. Štvrtina mojej pošty je promo. Systém ju úhľadne zaradí a objem sa nikdy nezmení. Lieči príznak.
Jeho kategórie neboli nikdy otestované. Jeho zaradenie som opravil presne nulakrát. To nie je dôkaz, že klasifikuje dobre. Je to dôkaz, že nič nemeria, či klasifikuje dobre, a to sú dve rôzne tvrdenia. Keď som sa vrátil k dátam, 46 percent správ sedelo do dvoch kategórií naraz - potvrdenie objednávky je aj objednávka, aj doklad - a priečinok núti model vybrať jednu. Model robil niečo nemožné a ja som si to nevšimol, lebo som čítal jednoriadkové súhrny, nie zaradenie.
To posledné je poctivý koniec. Systém odstránil prerušenia, na ktorých odstránenie bol postavený. Či niečo zaraďuje správne, je otázka, ktorú som si začal klásť až potom, ako som sa prestal pozerať.